BOLESTNÝ ATEIZMUS

            Keď Lee Strobel, bývalý ateista obrátený na kresťanstvo, písal knihu o najzávažnejších argumentoch proti kresťanskej viere, rozhodol sa do nej zaradiť aj cestu straty viery Charlesa Templetona.
            Charles Templeton bol v mladosti hazardným hráčom, ktorému sa vlastný život zhnusil. Raz ráno, po noci prebdenej v špinavom striptízovom bare, cítiac sa nečistý ako nejaký odpad, vošiel do svojej izby a v tme si kľakol vedľa svojej postele. Neskôr o tomto momente povedal: „Náhle mi celým telom i mysľou prebehol pocit viny. Jediné slová, na ktoré som sa zmohol, boli: „Pane, zostúp ku mne. Prosím...“ „A potom“, pokračoval „pomaly zo mňa odchádzala všetka ťažoba, veľká ako ja sám. Zo stehien, z ramien, z pliec, z celého tela. Zmizla. Začalo ma zaplavovať nevýslovné teplo. Zdalo sa mi, že v hrudi sa mi rozžiarilo svetlo a očisťovalo ma. Bál som sa dýchať, zo strachu, že by som tú výnimočnú chvíľu mohol narušiť a ukončiť. Našiel som sa, ako jemne a stále znova a znova šepkám: „Vďaka ti, Bože. Vďaka...“ Potom som si ľahol do postele, stále zaplavený pulzujúcim, obrovským, prenikavým šťastím.“
            Templeton zanechal prácu novinára a spolu s Billym Grahamom pôsobil ako kazateľ na masových evanjelizáciách po celej Európe. Všetci mu predpovedali dráhu úspešného evanjelizátora, schopnejšieho ako bol jeho priateľ Billy Graham. No zakrátko začali na Templetona dorážať pochybnosti, ktoré mu vyvracali základné vyznania kresťanskej viery.
            Oslabený neistotou vo viere zanechal službu evanjelizátora a odsťahoval sa späť do Kanady, kde sa stal komentátorom a spisovateľom. „Obrátenie som zažil ako neuveriteľný zelenáč,“ zdôvodnil neskôr tento zlom vo svojom živote.
            Keď Lee Strobel kráčal na dohodnuté stretnutie s Templetonom, pod pazuchou zvieral poslednú Templetonovu knihu pod názvom Rozlúčka s Bohom: moje dôvody k zamietnutiu kresťanskej viery. Už názov knihy nenechával nikoho na pochybách, o čom tá hrubá kniha bola. S veľkou chuťou v nej Templeton napádal dogmy kresťanskej viery, nazývajúc ich ako „dávno prekonané, nepravdivé, škodiace jednotlivcom i spoločnosti“.
            Keď Strobel Templetona navštívil, mal už Templeton osemdesiattri rokov. Trpel Alzheimerovou chorobou a cítil, že pomaly umiera. Keď sa Strobel s ním rozprával, chvíľami vnímal jeho chorobu, keď si Templeton nevedel spomenúť na sled udalostí alebo keď sa opakoval. Ale zato hovoril s entuziazmom, používal bohatý slovník a keď chcel niečo zdôrazniť, pracoval s intenzitou svojho mohutného hlasu.
            Po chvíli sa Strobel Templetona opýtal: „Bola nejaká konkrétna vec, ktorá spôsobila, že ste stratili vieru v Boha?“ Templeton sa na chvíľu zamyslel: „Bola to fotografia z časopisu Life. Bol to záber čiernej ženy zo Severnej Afriky. V krajine bolo devastujúce sucho. V náručí držala svoje mŕtve dieťa, hľadela do neba a na tvári mala ten najzúfalejší výraz. Pozrel som na ňu a pomyslel som si: „Je možné veriť, že existuje milujúci a starajúci sa Stvoriteľ, keď jediné, čo táto žena potrebovala, bol dážď?““
            Pri slove dážď prudko nadvihol husté obočie a ruky mu vyleteli smerom k nebu. „Ako mohol milujúci Boh urobiť tej žene toto? Od toho momentu som prestával byť schopný ohlasovať tisíckam ľudí posolstvo o Božej láske. Ja sám som mu prestával veriť. Veriť by pre mňa znamenalo odmietnuť mozog, ktorý mi bol daný. A tak som sa rozhodol, že Boha opustím. Možno by ste sa rád opýtali, či nezmením svoje rozhodnutie teraz, keď... keď umieram. Ale viete, celý život som strávil premýšľaním o Bohu, a teraz nemôžem jednoducho povedať „verím“, keď to nie je tak.“
            „A čo Ježiš?“ opýtal sa Strobel. „Veríte, že niekedy žil?“ „Bez pochybností,“ odvetil Templeton. „A čo jeho učenie? Uznávate ho?“ „Nuž, nebol veľmi dobrým kazateľom. To, čo hovoril, bolo príliš jednoduché. Ale bol tou najväčšou ľudskou bytosťou, aká kedy žila. Bol to morálny génius. Mal unikátny zmysel pre etiku. Bola to osobnosť s najväčšou vnútornou múdrosťou, akú kto kedy mal. Jeho zameranosť na cieľ bola totálna a viedla ho až na kríž, na veľkú škodu celého sveta.“
            Strobel vedel z Templetonových kníh, že Templeton považuje Ježiša len za človeka. Ale si všimol, že keď Templeton začal hovoriť o Ježišovi, jeho gestá i celá reč zjemneli. Jeho hlas zrazu nabral melancholické a hĺbavé zafarbenie. Neútočil, nehovoril náhlivo, takmer nostalgicky a opatrne vyberal slová. A zrazu prekvapil ešte hlbšou úprimnosťou: „Nuž viete, on je tou najdôležitejšou osobou v mojom živote. Ja... ja...,“ jachtal, lebo nenachádzal správne slová. „No, viem, že to môže znieť čudne, ale musím povedať, že ho... mám rád!“ Povedal to veľmi precítene. A v nasledujúcej chvíli vyslovil niečo veľmi osobné: „Ak to môžem povedať takto,“ hlas sa mu chvel, „veľmi mi chýba!“
            Po tých slovách mu vyhŕkli slzy. Ramenom si zakryl tvár a odvrátil sa, aby ho nebolo vidno, ako plače. Strobel na chvíľku dostal možnosť nestrážene nazrieť do Templetonovej duše. „Ako vám chýba?“ opýtal sa. Ale Templeton, vedomý si toho, že sa prestal ovládať pred cudzím človekom, pozbieral svoje sily a odmietavo mávol rukou: „Dosť už o tom!“ Nahol sa dopredu a usrkol si kávu. Z jeho výrazu bolo zrejmé, že by bol rád, keby k tomu spontánnemu výlevu jeho vnútra nikdy nedošlo...

v  v  v

            Je istotne veľa druhov ateizmu, rovnako ako je veľa druhov viery. Existuje „ľahkomyseľný ateizmus“, ktorý ako Ezau predáva dedičstvo viery za misu šošovice. Existuje „zabudnutie na Boha“, ktoré uvoľnený priestor hneď naplní bôžikmi najrozličnejšieho druhu. Existuje „pyšný ateizmus“, pre ktorý Boh nesmie byť, aby nezacláňal veľkosti ľudského ega. Ale existuje aj „bolestný ateizmus“, ktorý hovorí: „Rád by som veril, ale keď vidím toľko utrpenia vlastného či bolestí sveta, je vo mne toľko horkosti, že toho nie som schopný.“